tiradentes

             22. júla tohto roku zomrel v Prahe po ťažkej chorobe Milan Paumer, člen skupiny bratov Mašínov, ktorí sa v 50. rokoch prestrieľali do západného Berlína. V deň jeho pohrebu v Poděbradech nechal neznámy človek po meste vylepiť plagáty s fotografiou Paumera a jednej z jeho obetí a nápisom „vrah zůstane vrahem“. Vedenie mesta nechalo plagáty ihneď odstrániť, aj napriek tomu že výlep plagátov bol neznámym človekom radnici riadne zaplatený. Vraj to je nevhodné gesto v deň pohrebu. Tak takto vyzerá sloboda, za ktorú podľa niektorých odborných (historici), ale aj neodborných (hlavne politici, ktorí sa v tom priam predbiehajú) názorov Milan Paumer bojoval.

            Pozrime sa teda do histórie a pokúsme sa zhodnotiť pôsobenie, príčiny a dôsledky konania skupiny bratov Mašínov po viac ako polstoročí, aj keď všeobecne každý pohľad na každú historickú problematiku nemôže byť nikdy úplne objektívny a to či už odborný, alebo laický.

            Ctirad (1930) a Josef (1932) Mašín sa narodili v rodine generála Josefa Mašína, ktorý za druhej svetovej vojny pôsobil ako člen odbojovej organizácie Tři králové, ktorá okrem diverznej činnosti proti okupačným jednotkám zhromažďovala informácie, ktoré pomocou vysielačky posielala exilovej vláde v Londýne. V roku 1941 bol po prestrelke zatknutý Gestapom a rok na to popravený. Jeho obaja synovia sa do odboja zapojili tiež a po vojne boli prezidentom Benešom vyznamenaní medailou „Za chrabrosť“

            Po prevrate v roku 1948 sa k odbojovej činnosti vrátili zase, ale tentokrát nie vo forme diverzie proti okupantom, ale v podobe „súkromnej občianskej vojny“. Za účelom získania zbraní a munície 13. septembra 1951 prepadli stanicu SNB v Chlumci nad Cidlinou a pri tom zabili príslušníka SNB Oldřicha Kašíka. Dva týždne na to prepadli za rovnakým účelom stanicu SNB v Čelákovicích, kde Ctirad Mašín podrezal spútaného a chloroformom omámeného strážmajstra Jaroslava Honzátku. 2. augusta 1952 prepadli oblečení v uniformách Ľudových milícií Josefa Rošického, pokladníka Kovolisu, ktorý viezol do Hedvikova zamestnancom výplaty. Bol zastrelený svojou vlastnou zbraňou. Po viac ako roku, 7. septembra 1953 podpálili na Olomoucku 11 stohov sena, pričom pri tejto akcii bol ťažko ranený člen požiarnej hliadky, ktorý sa ich pokúšal zadržať. Prišiel o oko.

            Práve v roku 1953 sa päťčlenná skupina rozhodla, že Československo opustí. Na území NDR však boli odhalení a do akcie na ich dolapenie bolo zapojených 20 000 príslušníkov východonemeckej polície a armády. Počas svojho postupu k západnému Berlínu zastrelili štyroch policajtov a jedného ťažko zranili. Dvaja členovia skupiny – Václav Švéda a Zbyněk Janata – boli dolapení ešte v sovietskej zóne, následne vydaní do ČSR, odsúdení k trestu smrti a popravení. Mašíni a ťažko ranený Paumer (priestrel brucha) sa nakoniec dostali do západného Berlína. Odtiaľ odišli do USA a vstúpili do americkej armády.

            Vieme od koho získali odbojového ducha, ale nie je odboj ako odboj. Definujme si odboj a odbojovú skupinu. Odboj je ozbrojený, alebo neozbrojený boj proti vládnucemu režimu, alebo okupantom vedený pre vyššiu ideu (ako je napríklad sloboda) a nie pre vlastné ciele a obohatenie. Odbojová skupina sa preto musí vyvarovať tých foriem boja, ktoré sú typické pre jej nepriateľa, aby našla podporu u civilného obyvateľstva, a aby ju hlavne následne nestratila. Aj keď niektoré činy bratov Mašínov tomu nasvedčujú, tak v konečnom dôsledku o nich ako o odbojovej skupine hovoriť nemôžeme. V niektorých akciách ide skôr o banditizmus, ako o nejakú vyššiu ideu.

            Prepadanie policajných staníc a kasární je, bolo a bude vždy dôležitým zdrojom zbraní a streliva pre odbojové skupiny bojujúce partizánskym spôsobom. Vražda zviazaného bezbranného nepriateľa je však zverstvo a vojnový zločin, pretože na vojnových zajatcov sa vzťahujú Ženevské konvencie z roku 1929, ktoré tak radi porušovali nacisti, za boj proti ktorým dostali Mašíni štátne vyznamenania. Pochybujem, že v tomto prípade by s nimi súhlasil ich vlastný otec, ktorý im bol tak veľkým vzorom. Tieto dva prepady policajných staníc boli na skoro rok jedinými reálnymi akciami tejto skupiny. Zbrane získané týmto spôsobom však neboli použité na boj s nepriateľom, ale na lúpežné prepadnutie. Vedú sa polemiky, či zavraždený pokladník Rošický bol členom milícií, alebo nie. V podstate to ani dôležité nie, pretože nešlo o fyzické odstránenie nepriateľa, ale o peniaze, ktoré mal pri sebe. Názory na túto vraždu sa líšia. Niektoré tvrdia že Rošický bol ozbrojený, zbraň zatajil  a vytiahol ju ako prvý. Za prvé, to že bol ozbrojený nie je nič divného, pretože eskorty prevážajúce peniaze sú dodnes ozbrojené a on pri sebe nemal malý finančný obnos (900 000 Kčs), za druhé, na vytiahnutie zbrane mu museli dať dôvod, pretože boli oblečení do uniforiem Ľudových milícií a tak na prvý pohľad nemohol badať nič podozrivého, a za tretie, Zbyňek Janata v tej dobe pracoval v Kovolise a mal presné informácie o tom kedy, ako a kadiaľ pokladník výplaty vozí, takže musel vedieť aj to, že je ozbrojený. Zastrelený bol až po tom, čo mu chceli odňať peniaze. Vytiahol zbraň, ale bol premožený Josefom Mašínom, ktorý ho následne jeho vlastnou zbraňou zastrelil. Tu sa líši výpoveď Milana Paumera, ktorý tvrdí že pokladník stlačil spúšť sám, keď mal vykrútenú ruku a zbraň mu mierila na brucho. Nech už to bolo akokoľvek, Mašíni peniaze nakoniec ukradli. Podľa svedectiev a výpovedí zadržaných členov skupiny si za ne nakúpili motorky, oblečenie a nábytok do Švédovho bytu. Zapálenie stohov, taktiež vyvoláva otázky. Hlavne či mala táto akcia vôbec zmysel, pretože diverzná činnosť sa orientuje predovšetkým na logistiku nepriateľa, nie na ničenie majetku civilného obyvateľstva.

            Okrem týchto akcií sa skupina venovala už iba sledovaniu policajných staníc a príslušníkov SNB a zháňaniu výbušnín, ktoré mali byť použité na ďalšiu „diverznú“ činnosť. Mali napríklad v pláne bombové útoky na elektrárne, rozhlasové vysielače a vlaky, pri ktorých mohli prísť o život civilisti. Zatiaľ čo predošlé útoky viedli (až na pár výnimiek ako vodič sanitky, ktorému vzali nielen auto, ale okradli ho aj o peniaze a už zmienený pokladník) predovšetkým na policajné zložky, po zavraždení civilistov by sa ich činy už nedali kvalifikovať inak ako terorizmus.

            Machiavelli tvrdil, že „účel svätí prostriedky“. Či to platí aj v prípade skupiny okolo bratov Mašínov je otázne, pretože ich akcie žiaden reálny výsledok nepriniesli. Iba ich osobné finančné obohatenie.