tiradentes

            Ako dosť náročný divák – kvalitatívne, nie kvantitatívne – som si nikdy nerobil ilúzie o kvalite slovenských televízií, či už verejnoprávnej alebo tých súkromných. Minulý týždeň som sa ale vyskytol na dovolenke doma na Slovensku a tentokrát mi z toho bolo už na zvracanie. Priemerný slovenský divák síce nie je náročný, ale to čo sa deje dnes v televíznom vysielaní je už vrchol hnusu.

            Pracovný týždeň je pre diváka najväčším utrpením. Je síce pravda, že väčšina ľudí je v práci a momentálne máme prázdniny. To by však pre televízie nemalo byť nijakým ospravedlnením, keďže od rána do večera vykrikujú aký majú luxusný program, kvalitu a akým lídrom sú na trhu. Všetky však za bieleho dňa vsadili na reprízu podľa nich toľko „úspešných“ seriálov. Zatiaľ čo verejnoprávna STV vysiela za naše koncesionárske poplatky dookola štyri lacné latinskoamerické telenovely (bolo mi až mdlo, keď som si nedávno prečítal rozhovor s bývalým riaditeľom STV Richardom Rybníčkom, ktorý v ňom obhajoval svoju „reformu“ STV ako „úspešnú“, pričom je to ten istý človek, ktorý verejne vykrikoval ako telenovely na verejnoprávnom okruhu zruší a nikdy k tomu – a za jeho bačovania tobôž – nedošlo), Markíza a JOJka sa môžu pochváliť reprízami šialených amerických seriálov pre tzv. teenagerov. Momentálny program je asi takýto: STV – Sila lásky 2-krát + Divoký anjel, to všetko pretkané desiatou reprízou pôvodnej tvorby a americkou lahôdkou v podaní „veleúspešného“ seriálu JAG, ktorý už päť krát pred nimi zreprízovala Markíza. JOJ – v lete vsadili na dvadsiatu reprízu Simpsonovcov, ktorých si môžete vychutnať až štyri krát do dňa. Do toho záchodový humor „úchvatného“ vlastného diela Profesionáli a čerešničku na torte Súdnu sieň, ktorú vytvorili po vzore nemeckých televízii. Ani v mimoprázdninovom období sa však na lepšie časy neblíska. To sa k nám permanentne vracia Komisár Rex (som zvedavý, ktorá televízia sa na jeseň pustí do jeho reprízy) a jemu podobné seriály, aby sme na nich náhodou nezabudli.

            Po bohatom celodennom programe, pri ktorom sa človek intelektuálne „povznesie“ prechádzajú televízie do útoku na sledovanosť svojím „objektívnym“ a podľa nich vraj kvalitným spravodajstvom. Aby som nezabudol, hlavne je každé to najsledovanejšie. A tak tu už od štvrtej poobede máme všelijaké Rýchle správy, Krimi noviny, Noviny, Televízne noviny a neviem ešte aké iné noviny. Nezabúdajme, že všetky sú hlavne najsledovanejšie. A ešte aj nejaké Promi noviny, z čoho som pochopil, že sa jedná o nejakých prominentov – slovensky zvaných „celebrity“. Na JOJke sledovanosť podtrhli názvom – Najlepšie počasie. Neviem ale, ako si to mám vlastne vysvetliť. Keďže všetky televízie svoje informácie o počasí preberajú od Slovenského hydrometeorologického ústavu, tak to na JOJke pravdepodobne značí, že po každom zhliadnutí ich Najlepšieho počasia bude zajtra tak, ako je pre mňa najlepšie.

            Po prísune úchvatných spravodajských informácií prichádza na rad večerný program, pri ktorom si človek len ťažko oddýchne po pracovnom dni. To aspoň vysvetľuje popularitu hostinských zariadení vo večerných hodinách. Pokiaľ nevysielajú futbal alebo hokej, tak bieda večerného programu nijak nezaostane za biedou toho denného. Módou posledných rokov sa stali hlavne filmy natočené podľa románov „záchodovej“ spisovateľky Rosamunde Pilcher, pretože tvorba Danielle Steel je už vyčerpaná do bodky. Tieto tzv. romantické komédie s nulovou sledovanosťou ľudí s IQ vyšším ako pohár vody, sú doménou hlavne Markízy a STV, pričom u tej druhej to štve človeka viac, pretože za to ešte platí a podporuje Rosamunde takto na diaľku v jej snažení. JOJka väčšinou vsadila na kriminálne seriály, takže sledujeme dookola Kriminálky skoro so všetkých amerických miest (neviem prečo nezakúpili český seriál Kriminálka Anděl, ktorý je fakt vynikajúci a nám hlavne bližší než pláže Miami alebo kasína Las Vegas). Na druhú stranu aj keď tento program je omnoho zábavnejší a pútavejší, ako už vyššie zmienená Rosamunde, prečo musia ľudí týrať ich neustálymi reprízami.

            Po pracovnotýždennom televíznom vyčerpaní by si človek povedal, že si aspoň cez víkend polepší a príde na svoje. Opak je však pravdou. Chápem ranné kreslené seriály a rozprávky pre neposedné deti. Menej už chápem denný program – séria väčšinou amerických treťo až štvrtotriednych filmov. Slovenské televízie taktiež zaviedli jeden ďalší vynikajúci výmysel nemeckých televízií  – tj. reprízy večerných filmov druhý deň, poprípade aj po ďalšom filme. Aby som nekrivdil, tak niekedy sa im film fakt podarí, ale je to skôr výnimka ako pravidlo. Permanentne najhoršie ja na tom STV, ktorá počas víkendových večerov dáva stále priestor Pošte pre teba a podivným seriálom nemeckej a inej „exotickej“ produkcie.

            Prázdninový režim je ale možno iba menšie zlo. Keď si spomeniem, že štruktúra denného programu ostane v podstate zachovaná aj počas školského roka a k tomu sa počas večerov na obrazovky vráti pôvodná televízna tvorba typu Odsúdené a Ordinácia v ružovej záhrade, tak sa mi podlamujú kolená. Víkendy zasa budú patriť šialeným megareality show, ktoré oživili bývalé Československo. A vyzerá to tak, že ľuďom ani nevadí, že sú všetky na jedno kopyto. Po nich sa nám určite zas a znova vráti Let’s dance, ale neviem či im o chvíľu nedôjdu „celebrity“.

            Osobitným problémom, pri ktorom sa mi vo vreckách otvárajú nože, je pre mňa dabing. Konkrétne ten slovenský. Ako vyznávač nezávislej kinematografie a človek, ktorý ovláda niekoľko cudzích jazykov (niektoré aspoň v pasívnej forme) sledujem filmy v originálnom znení (pri väčšine filmov mi vadí už i ten český dabing). Ale slovenský dabing, to je vrchol nevkusu, amatérstva, a idiotského „blavocentrizmu“. Páni dabingoví režiséri a producenti, uvedomte si láskavo, že už 20 km od Petržky nikto nechodí na „žúrku“.

            Najväčší hnus pre mňa ale v televízii predstavuje reklama. Tam sa hlavne JOJka našla v nemeckom vzore – reklama počas 20-minútového sitcomu a tri počas 50-minútového seriálu. Reklama na konci filmu, po filme a potom aj na začiatku toho druhého sa stala bežnou praxou všetkých televízií (teda okrem STV, ktorá to má zakázané, ale vynájde sa vždy inak). Chápem, že súkromné televízie z reklamy žijú, ale mali by si uvedomiť, že v dobách vysokorýchlostného internetu a možnosti stiahnuť si film koľkokrát ešte pred jeho premiérou, je 15-minútová reklama osem krát za dvojhodinový film úplný nonsens.

            Tento stav slovenských televízií má ale aj svoje svetlé stránky. Snáď to bude znamenať návrat ľudí ku knihám a iným duchaplným aktivitám, pretože bieda vysielania to jednoznačne naznačuje.

Autor tohto článku nie je majiteľom funkčného televízneho prijímača už viac ako dva roky.