tiradentes

Učíme sa históriu aj preto aby sme si dokázali lepšie zariadiť našu budúcnosť. Ale podľa Machiavelliho sú dejiny bohužiaľ jedným veľkým kolobehom.

Určite všetci už dávno postrehli nárast maďarsko-slovenského napätia. To tu ostatne bolo vždy, a bola iba otázka času kedy sa vyhrotí. Nebezpečenstvo maďarského extrémizmu a iredenty je ale reálne a prítomné v každodennom živote nejedného Slováka.

A teraz trochu paralel histórie a dneška. Po podpísaní a ratifikácii Trianonských zmlúv došlo v Maďarsku k veľkej nevôli nielen u politických špičiek, ale i u obyčajného obyvateľstva. Taká je ale cena za vojnu, prehranú vojnu. Pre nich to bola strata väčšiny územia veľkého Uhorska. Po vzniku ČSR došlo dokonca k vojenskému útoku na naše územie, ktorý potlačili až navrátivší legionári. Začiatkom 20-tych rokov potom dochádzalo už väčšinou len k diplomatickým roztržkám (až na vznik Slovenskej republiky rád), pričom našli svoju podporu aj u slovenských politických špičiek. Jednou z nich bol i tzv. „otec národa“ Andrej Hlinka, ktorý bol kvôli svojím protištátnym akciám dokonca rok internovaný. Nie je divu, pretože bol ochotný rozbiť mladú republiku a znovu sa spojiť so zradným Maďarom. Stav vecí sa zradikalizoval po uchopení moci Miklósom Horthym, a dospel až k rozpadu Československa a následné rozkradnutie malého Slovenska Maďarmi a Poliakmi po tzv. Viedenskej arbitráži.

V dnešnej dobe z rôznych strán počúvam názory, že toto sa už opakovať nemôže, že dnes na to sú páky v podobe EÚ, NATO, OSN a iných medzinárodných inštitúcií, ktoré by to nedopustili. Pravda je ale iná, a niekto jej nerád pozerá priamo do očí, pretože je krutá.

Tak ako v medzivojnovom období, tak aj teraz má maďarská iredenta pomáhačov v podobe lojálnych menšinových strán, ktoré sa netaja sympatiami k veľkému Uhorsku a najradšej by sa už videli sedieť v maďarskom sneme. Tak ako medzi vojnami tak i teraz sa nedá veriť tzv. spojencom a rôznym medzinárodným organizáciám, ktoré sú ochotné zapredať aj vlastného brata za svoj svätý pokoj. Dokazuje to aj prípad jednostranného vyhlásenia autonómie kosovskými Albáncami, keď skoro celý „demokratický“ svet sa postavil na ich stranu, že na to majú právo a nárok. Jedine tri krajiny EÚ sa postavili proti a neuznali kosovskú samovoľnú republiku – Španielsko (problém ETA), Grécko (problém Cyprus) a Slovensko (problém jasný). Samostatným Kosovom ale vznikol mimoriadne nebezpečný precedens, ktorý môže mať za následok autonómiu južných častí Slovenska a ich postupné začlenenie späť do Uhorského štátu, tak ako sa už ozvalo pár hlasov od politikov viac než servilných Budapešti.

Zatiaľ tomu dosť nasvedčuje – vzostup extrémistických strán (Fidesz a Jobbik), nový neobmedzený diktátor Viktor Orbán (paralela s Horthym je jasne rozoznateľná), maďarská garda (polovojenské fašistické jednotky, nápadne podobné pánom v hnedých košeliach v medzivojnovom Nemecku a kosovskej domobrane, neskôr viac preslávenej ako UČK). Všetko toto v spojení s maďarskou dobyvačnosťou, ktorej sú dejiny plné viac než dosť, stavia Slovensko do nepríjemnej situácie.

Takže paralel je dosť a Slovensko je veľmi malý hráč na diplomatickej šachovnici. Najlepším liekom na takýto mor je prevencia, a to i v podobe trochu viac nacionalistickej, aby  sa človek jedného rána nezobudil a nezistil, že už nie je vo svojom dome pánom.