tiradentes

            Pred rokom 1989 sa po Československu húfne stavali pomníky podivným papalášom a indivíduám. Nejeden z nich sa mohol popýšiť vraždami, politickými procesmi alebo maximálne 9-ročným základným vzdelaním doplneným o trojmesačnú politickú akadémiu marxizmu-leninizmu. Do nebies boli vynášaní socialistickí umelci poplatní režimu a nejeden z nich bol po smrti ovenčený bustou alebo pamätnou plaketou vo svojom rodisku.

            Dnes ráno ma ale prekvapili dve správy podobného typu. Jednou bola snaha o glorifikáciu vraha a druhou ukradnutá pamätná tabuľa feťáka. 

            V prvom prípade sa jedná o Ctirada Mašína, ktorý zomrel pred pár dňami. Jeho pohrebu sa zúčastnil aj český minister obrany Alexander Vondra (mimochodom bývalý disident s „plnou hubou keců“, podľa môjho známeho, ktorý chodil v 80. rokoch do rovnakej krčmy to bola „ožralá mánička s plnou hubou keců“). Ten mu tam vládnym špeciálom niesol najvyššie české vojenské vyznamenanie (zlatá lípa). Tejto „pocty“ sa dostalo aj jeho bratovi Josefovi. Tento výlet do USA (čítaj JúEsEj) stál daňových poplatníkov 800 000 korún českých (cca 32 500 eur). Za odmenu dostal Saša americkú vlajku, ktorá prikrývala truhlu s Mašínom, vraj ako symbol uzmierenia.

            O bratoch Mašínoch som už na blogu písal, keď zomrel Milan Paumer, takže sa rozpisovať nebudem. Pohľad na ich činy je vec osobného názoru každého jednotlivca. Môj je taký, že vrahmi sú. A keďže vyhlásili vojnu vtedajšej moci, tak po podrezaní zviazaného a omámeného strážmajstra Honzátka sa podľa Ženevských konvencií stali aj vojnovými zločincami. Takže tým pádom môže zajtra Saša Vondra rozdávať vyznamenania Hitlerovi, Stalinovi, Bushovi jr. a iným vojnovým štváčom a zločincom.

            Najhoršie ale na tej veci je, že vláda, resp. jej čelný predstaviteľ týmto krokom absolútne neprezentuje názor drvivej väčšiny českej spoločnosti. Podľa posledných prieskumov totiž uznáva vražedné činy Mašínov iba 15% českej spoločnosti.

            V druhom prípade sa jedná o ukradnutú pamätnú tabuľu z Ječnej ulice v Prahe. Tá bola vystavená na pamiatku zosnulého hudobníka Milana „Mejlu“ Hlavsu. Nič proti nemu, on aspoň nikoho nezabil. Ale jednalo sa o iniciatívu mestskej časti Praha 2, takže zas a znova za verejné peniaze.

            Mejlovu muziku mám rád, ale čím takým svetoborným prispel svetu, že mu tú tabuľu vystavili. Veď on v tom dome, na ktorom bola vystavená iba 8 rokov žil. Teda žil, podľa nápisu na tabuli to až tak pravda nie je: „ V tomhle domě řádil v letech 1971-1978 Milan Mejla hlavsa“ a keď ste do nej vhodili „pětku“, tak vám zahrala Můchomůrky bílé. Možno to ale radnica vzala z iného uhla a pomysleli si, že vlastne on ten komunistický režim odtiaľ vyfetoval.

            Nuž čo, raz som čítal peknú myšlienku: „doba sa mení a s ňou i hrdinovia“. To ale nie je až tak úplne pravda. Áno, doba sa mení, ale hrdinovia ostávajú a mení sa iba ich poplatnosť dobe.