tiradentes

V poslednej dobe je stále viac počuť hlasy lídrov politických strán, o tom s kým pôjdu do vlády, resp. s kým ju konkrétne oni budú vytvárať. Najcynickejšie na tom je, že sú malými (niektorí dokonca až miniatúrnymi, alebo v tom horšom prípade žiadnymi) percentuálnymi hráčmi na slovenskej politickej scéne.

Asi najlepším príkladom je Pál Csáky, zdiskreditovaný predseda SMK. Nielen že jeho preferencie sa pohybujú na prahu zvoliteľnosti do parlamentu, ale jeho strana si podporou dvojakého občianstva nevytvorila veľmi dobrú pozíciu na povolebné rokovania. Niektoré strany si totiž teraz dajú omnoho väčší pozor či ich k rokovaniam o zostavení novej vlády vôbec prizvú, lebo v dnešnej situácii to zaváňa politickou popravou. Lepším partnerom na rokovanie, ak sa teda do parlamentu dostane ja Béla Bugár, ktorý (a s ním aj jeho strana) sa jasne od týchto maďarských iredentistických útokov dištancoval. Pál Csáky ale nikdy v médiách nezabudne pripomenúť, že on bude tvoriť vládu s SDKÚ a KDH. Človek, ktorého preferencie sa pohybujú od štyroch do šiestich percent.

Ďalším na rade je Ján Figeľ. Ten vie, že v parlamente bude sedieť. Ale tváriť sa pri tom ako budúci premiér mu neprináleží. Paradoxom v jeho prípade je hlavne narážka na dosluhujúcich koaličných politikov, pričom od človeka, ktorý sa v týchto vodách pohybuje minimálne rovnakú dobu to znie skôr scestne.

Najnovším samozvaným kandidátom na premiéra je Richard Sulík. Jeden prieskum mu prinesie 13 percent, iný zasa 4. Aké výsledky, taká strana. Chcú manželstvá homosexuálov a so stoickým pokojom sa spoja s radikálnymi katolíkmi. Sulík všade veselo reční o korupcii a sám spreneverí lukratívne pozemky v Bratislave. Spieva ódy na „panenskú čistotu“ svojej strany a jej kandidátov do parlamentu zatýkajú po zahraničí za podvody a krádeže. Našťastie tu bude maximálne štyri roky, tak ako už dávno zabudnuté mediálne strany pred ním (SOP, ANO).

No a posledným je nám všetkým dobre známy bývalý cyklista a hovorca, svojho času tiež premiér, niekedy ľudovo zvaný aj Mafuko – Mikuláš Dzurinda. Ten sa prostredníctvom svojej „bábkovej“ volebnej líderky snaží neustále ovplyvňovať politické dianie na Slovensku. Namiesto toho aby konečne vysvetlil nespočet schránok v londýnskych obydliach, tak spoza opony ťahá za šnúrky, vyskakuje ako on urobí poriadok, ako práve on je tá správna cesta a nestále melie niečo o politickej morálke. Pletie dokola o korupcii, ako sa s ňou vysporiada a sám vládol hlasmi kúpených poslancov. Nebudem sa diviť keď nakoniec vykročí z tieňa tak, že sa Iveta Radičová vzdá prípadného premiérskeho kresla v prospech tohto pána. Pretože jeho posadnutosť mocou je bezhraničná Spojí sa aj so samotným diablom, len aby bola ta moc jeho.

Našťastie ani jedna z týchto tzv. „najlepších ciest pre Slovensko“ podľa prieskumov nemá na to aby vytvorili čo i len trochu stabilnú vládu, kde sa zase nestretne desať politických ssubjektov odľava doprava, od zhulených liberálov až k cirkevným fanatikom a od slovenských nacionalistov po maďarských separatistov. Ale prieskumy sú jedna vec, voľby druhá. Hrozba „zlepenca malých gašparkov“ stále trvá.