Tak nám začala diskusia o financovaní cirkví. A hneď od začiatku je jasné, že je odsúdená k záhube a zabudnutiu. A to aj napriek enormnej snahe ministra kultúry, ktorý pravdepodobne ostane v boji proti „božej pijavici“ na politickej scéne sám.
Od roku 1949 sú cirkevníci financovaný zo štátneho rozpočtu. Tento „gottwaldovsky“ kovaný zákon mal vo svojej dobe spĺňať jediný účel. Podmanenie si cirkvi štátom a jej pretvorenie na v podstate štátnu inštitúciu. Nepodarilo sa, aj keď značná časť kňazov, a dokonca aj na najvyšších pozíciách v cirkevnej hierarchii bola k režimu lojálna, ba dokonca s ním (či už tajne, alebo verejne) priamo spolupracovala. V dobách socialistických však prevládali cirkevné hlasy a názory, ktoré volali po odluke cirkvi od štátu. Zaujímavé je, ako rýchlo tieto hlasy utíchli v dobách kapitalistických. Prečo by sa mal zrazu parazit odtŕhať od uzdraveného hostiteľa?
A tak po roku 1989 boli všetky pokusy o odluku už iba mlátenie prázdnej slamy. Nositelia týchto myšlienok boli neraz zatracovaný (o exkomunikácii nehovoriac, aj keď neviem ako chceli týmto zastrašiť trebárs pravoverného ateistu) najvyššími cirkevnými predstaviteľmi ako kacíri, a keby bola možnosť tak by ich už hnali na hranicu. „Cnostná“ doba stredoveká je už ale našťastie preč.
A prečo aj tento razantný a smelý nový pokus o odluku a dohodu s „černoprdelníkmi“ pánu ministrovi nevyjde?
Tak veľa šťastia pán minister „don Krajcer de la SaS“ v boji proti božím mlynom, ktoré melú štátny rozpočet nielen rýchlo, ale hlavne isto.