Tak ako sa v povolebnom období už stalo pravidlom, že nová pravicová (štyr-šesť) koalícia, ľudovo zvaná zlepenec, začala na vysoké posty dosadzovať „na slovo zvaných“ odborníkov, nemohol za týmto trendom zaostať ani najväčší „moralista“ v dejinách slovenskej politiky – Mikuláš Dzurinda.
Už jeho nominácia na post ministra zahraničia vyvoláva viac než pochybnosti a otázniky. A tak s jeho príchodom na ministerstvo začali „jatky“. Začal hneď a zaraz meniť kariérnych diplomatov na ministerstve za svojich najbližších spolupracovníkov, čo nemá v dejinách samostatného Slovenska obdobu.
Ako chce zahraničnej politike a diplomacii rozumieť človek, ktorý je sám laikom a obklopí sa kamarátmi, ktorí jej rozumejú možno ešte menej ako on sám. Nakoniec tento cynizmus ešte zakončí jeho tlačový odbor slovami, že „je to normálne“. Navyše odmietli, že by malo dôjsť k výmene na veľvyslaneckých postoch a tak podobne. Poznáme tieto sľuby, a hlavne „čestnosť“ Mikuláša Dzurindu už z dôb jeho premiérovania. Ani by som sa nedivil keby sa novým veľvyslancom v Spojených štátoch stal trebárs Gabriel Palacka, ktorý má bohaté skúsenosti so zháňaním darov cez nejaké schránky v činžiakoch v zahraničí, a tým pádom sa stáva (kvôli tím zahraničným činžiakom – zvýrazňujem slovo zahraničným) podľa parametrov tejto vlády na odbornosť – kariérnym diplomatom.
Pán minister, ktorý najradšej operuje paradoxnými slovami politická morálka a politická kultúra, chce podľa vlastných slov viesť transparentnú diplomaciu, ktorá bude hájiť záujmy Slovenskej republiky. Neviem si ale predstaviť ako to bude možné s týmto týmom, ktorý vytvára.
História nezabúda a tak sa pozrime na jeho diplomatické počínanie v dobách minulých. Aspoň na to najhlavnejšie. Aj keď si on sám praje aby si ho ľudia navždy zapamätali ako človeka, ktorý nás dostal do európskych a severoatlantických štruktúr, nikdy tak tomu nebude. Väčšina z nás si ho bude navždy pamätať ako človeka, ktorý povolil prelety amerických bombardérov cez naše územie, ktoré potom beztrestne vraždili civilné obyvateľstvo bývalej Juhoslávie, ako človeka ktorý po prvý krát od druhej svetovej vojny urobil zo Slovenska agresora a vojnového zločinca a to hneď dvojnásobným spôsobom a v neposlednom rade ako človeka, ktorému vždy servilne a poslušne trčali topánky zo zadku amerického prezidenta (je úplne jedno ktorý to bol, je a bude). Takto si racionálne mysliaci človek zapamätá medzinárodné pôsobenie Mikuláša Dzurindu.
V dnešnej medzinárodnej situácii je jeho menovanie viac ako pohromou. Aj keď Iveta Radičová s tým nemohla urobiť nič. On sa proste menoval sám a nikoho sa nepýtal.
V čase keď na Slovensko tlačí Európska komisia, aby sme uznali samozvanú nezávislosť nelegálneho Kosova, v čase keď nás z juhu ohrozuje novopečený diktátor Viktor O., je menovanie tohto servilného „vševeda“ životu nebezpečné.
Ale cap sa už bohužiaľ záhradníkom stal. Pri jeho odbornosti je už len otázka času, kedy sa mu po záhradke bude preháňať banda cudzojazyčných husárov.