Cynizmus nie je pre ľudí príjemný, aj keď niekedy je určite nezbytný. Ale cynizmus pánov „duchovných otcov“ je priam neuveriteľný. Od toho najposlednejšieho po ich najvyššie kádry pravdepodobne súťažia v tom kto to vysvetlí najpodivnejším spôsobom. Pravdepodobná prvá cena – zájazdové turné po prvých stupňoch základných škôl.
Aféry sexuálního zneužívania detí kňazmi a rôznymi inými „černoprdelníkmi“ pribúdajú ako huby po daždi. Nielenže vyplávali na povrch viac ako tridsať rokov staré, ale pribúdajú bohužiaľ nové. A taktiež sa nejedná o jednu krajinu, ale skoro o celý svet.
Po počiatočnom mlčaní, keď nebolo potrebné nič komentovať a stačilo to vyriešiť poslaním vinníka do výslužby „služby božej“, prišiel útok na samotný základ celej hierarchie, tj. najsamsvätejšieho taťuldu pod slnkom, božiu ruku na tomto svete, monsignora Hitlerjügenda XVI. A to sa nemalo stať.
Média totiž „sluhu božej spravodlivosti“ obvinili že ako arcibiskup vedel o zneužívaní detí vo svojej diecéze. Tým pádom bol potrebný protiútok cirkvi. Bohužiaľ začatý v buranskom štýle – média očierňujú pápeža a tým pádom vlastne nesú vinu za vzniklú situáciu, zjednodušene povedané, to vlastne média zneužívajú deti lebo o tom informujú. A vtedy sa prešlo od buranstva k cynizmu.
Jeden za druhým sa vyrojili rôzny papeženci, ktorý začali „vedecky“ oddôvodňovať, že kto a čo za tým všetkým vlastne stojí. Páni odborníci vytvorili teóriu „veľkého homosexuálneho spiknutia minorít tohoto sveta“. Cirkevné kapacity začali pretekať v tom, kto to vysvetlí lepšie a jasnejšie pospolitému ľudu. Ale pospolitý veriaci ľud je ako stádo oviec a verí všetkému čo „pán farár v kostole povedali“. Takže babka na dedine teraz kľudne motyčkou umláti každého homosexuála čo sa k nej len priblíži.
Racionálne mysliacemu človeku sa nad tým všetkým ale pozastavuje rozum. Hodiť svoju vinu na niekoho iného, len preto aby sa odpútala pozornosť odo mňa je iba zbabelý alibizmus, ktorý má uplatnenie iba u hore spomenutého „ovčieho“ obyvateľstva planéty. Ale čo si budeme nahovárať, táto taktika cirkvi na ovečky funguje už celé obdobie od straty reálnej vojenskej moci. Páni cirkevníci teraz len s nostalgiou spomínajú na zašlú slávu križiackych výprav a inkvizičných súdov, inštitúcií, ktoré by ich problémy vyriešili bez zbytočného vysvetľovania médiám.